Ruksak – zabalený, stan – pripravený, zásoby vody – mám. Môžem sa teda veselo vydať na skúšku z Rímskeho práva… Áno, najprv skúšky, potom zábava. Mám šťastie pretože si vyberám otázku na negócium (právne jednanie), a tak môžem čerpať ešte z vedomostí o teórii práva. Po prebdenej noci sa mi Rimania už pletú jeden cez druhého. So známkou C napokon celý šťastný, že druhý termín dopadol tak dobre sa s uzavretým semestrom vyberám do Byzancie.
Prvá časť cesty je pokusom o môj dlhoročný sen – odstopovať z Bratislavy do Istanbulu (cca. 1 500 km) v čase do 24 hodín. Odkedy je v Srbsku a Bulharsku otvorená nová diaľnica, tieto dve mestá delí len asi 50 kilometrov bežnej cesty – všade inde je diaľnica. Nejeden večer som už strávil rôznou kombinatorikou, skúmaním prepravných tepien, plánovaním trasy a zastávok tak, aby som to stihol do 24 hodín. Dokonca som na YouTube objavil fenomén vlogov západoeurópskych Turkov o tom, ako vždy v lete jazdia do Turecka autom. Volajú to sıla yolu [cesta domov] a podľa ich videí sa mi po plánovanej trase podarilo vytipovať niekoľko miest, kde robia prestávky a kde by som tým pádom mohol chytiť expresný, diaľkový stop až do Turecka.
Stopársky maratón začínam v Brne, teda v meste, kde študujem, asi okolo piatej poobede na známej pumpe OMV smerom na Bratislavu. Cieľ na dnes nemám úplne jednoznačný – buď priamy stop do Bratislavy, alebo stop aspoň na Balkán smerom na Istanbul. Vzhľadom na pokročilú hodinu nemá zmysel stopovať niekam tesne za Bratislavu. Navyše, sľúbil som babke, že sa u nej pred ďalekou cestou zastavím (i keď na alternatívu, že možno chytím niekoho ďaleko smerom na Balkán, som ju pripravil…)
Bratislava alebo Balkán – čo príde skôr
Vyberám sa teda na kontrolnú obchôdzku pumpy, aby som zistil, aké sú tam ŠPZ-ky (jedna zo základných zručností diaľničného stopára, mimochodom). Pred pumpou nič moc, ale za rohom mi skoro oči vypadli! Krásny Volkswagen s berlínskou značkou a po turecky konverzujúcou rodinkou! Že by to išlo takto ľahko? Z Brna priamo do Istanbulu po piatich minútach? S širokým úsmevom na perách sa rodinke prihováram nacvičenou frázou po turecky (turečtina je jeden zo základných jazykov stopára), či náhodou nemajú namierené do Istanbulu. Mladý vodič sa najprv spamätá z šoku, že naňho niekto uprostred Moravy hovorí v jeho rodnej reči a následne ukazuje na auto, ktoré je relatívne plné. Škoda! Poďakujem, zaželám šťastnú cestu do domoviny a pokračujem v skenovaní áut. Po neúspešnom pokuse s estónskou rodinkou (ktorá absolútne nechápe, čo vlastne chcem) a plnej bulharskej dodávke (tiež škoda) nakoniec nachádzam Bratislavčana, ktorý ide priamo do môjho rodného mesta. Podľa plánu „Bratislava alebo Balkán – čo príde skôr“ ponuku prijímam a po zhruba 20 minútach čakania sa už veziem. Tentokrát však skoro oči vypadli zase vodičovi, keďže som mu oznámil, že je mojim prvým stopom na ďalekej ceste až do Iraku!
Áno, čítate správne, Iraku. Už to bude pár rokov, čo som na YouTube objavil video od poľských stopárov, ktorí sa do tohto vojnou-zmietaného štátu vybrali. Poliaci totiž na internete zistili zaujímavú vec: súčasťou Iraku je aj autonómna oblasť, ktorá sa volá „Iracký Kurdistan“. Obývajú ju Kurdi a má vlastnú vládu, prezidenta a vízovú politiku. Čo je však hlavné, na rozdiel od zvyšku Iraku je vďaka kurdskej samospráve relatívne bezpečná. Poľským videom sa teda začala moja fascinácia touto oblasťou a odvtedy som ju vždy chcel navštíviť. Ideálne stopom. Nakoniec som návštevu Kurdistanu spojil s tiež dlho plánovanou cestou do Iránu a Strednej Ázie. Ale to trochu predbieham.
Potom, ako sa Bratislavčan spamätal z toho, kto mu to preboha sedí v aute, som mu vysvetlil, že sa nemusí báť, pretože do Iraku idem výhradne ako turista. Nasleduje zaujímavá debata o kurdskej samospráve a vodič dokonca volá manželke, aby jej o tom porozprával. Po príjemnej jazde vystupujem v Bratislave a volám babke, že môže chystať buchty, pretože nakoniec predsa len prídem. Som rád, že sa pred dlhou cestou uvidíme a budem sa môcť na nejaký čas rozlúčiť.
Po výdatnej večeri a srdcervúcej rozlúčke sa vydávam naprieč celým mestom až do dedinky Čunovo, ktorá je pri maďarskej hranici. Tu plánujem na slovensko-rakúsko-maďarskom trojmedzí prespať v stane. Prečo nie radšej u babky? Vyžaduje to totiž môj strategický časovo-trasový plán, ktorý som po rokoch tvrdého výskumu (tureckých videí na YouTube) vypracoval tak, aby som pokoril 24 hodinový rekord. Keďže babka býva od maďarskej hranice najďalej ako je to vôbec v Bratislave možné, na toto miesto by som sa nestihol dopraviť dostatočne skoro ráno. Vyraziť chcem o zhruba 5:00, aby som využil celý dlhý letný deň.
Crrrrrrrrn! Noc prehadzovania a polospánku v spiacom vaku ukončí budík. Je 5:00 ráno, slnko pomaly vychádza a je to tu! Ešte dnes budem v Carihrade! Optimisticky naladený, i keď neveľmi vyspatý rýchlo balím stan a smerujem cez polia priamo k veľkému hraničnému prechodu na diaľnici. Toto miesto tiež nie je náhodné. Je to hlavný ťah, ktorým pol Nemecka a skoro celá Škandinávia jazdia na východný Balkán. Stojím na luxusnej krajnici a tak trochu zo srandy tasím ceduľu „İSTANBUL“ vždy, keď zbadám nemeckú značku. Vodiči sa síce celkom bavia (niektorí sa zjavne čudujú, ako som z krajnice prišiel nato, že v aute sú Turci), ale nikto z nich nezastavuje. Vyzerám teda skôr srbské alebo bulharské ŠPZ-ky a pomaly vyťahujem ceduľu „BG“ – tá môže znamenať aj Belehrad, aj Bulharsko, takže to mám dve muchy jednou ranou (znova súčasť strategického plánu). Táto už zaberá a zastavuje mi bulharský vodič odťahovej služby už po zhruba 35 minútach čakania! Nakoniec ma však berie len po predposlednú pumpu pred srbskou hranicou. Sám ide totiž cez Rumunsko, aby sa vyhol zložitej a dlhej colnej kontrole mimo EÚ. Ja musím ísť podľa rýchlostného plánu po srbskej diaľnici.
Bulhar Cvetomír mi ukazuje svoj Instagram, na ktorom má neskutočné množstvo mega-luxusných áut (Bugatti, Bentley, apod.), ktoré vozí z Nemecka domov. Keď sa ho spýtam, že kto preboha takéto autá v najchudobnejšej krajine únie kupuje, s úškľabkom odpovedá stroho: „Mafia…“ Vystupujem na predposlednej benzínke na maďarskej diaľnici a tá zodpovedá popisu z Hitchwiki („completely fucking DEAD“). Zase raz sa však ukázalo, že poľština je pri stopovaní nenahraditeľný jazyk a tak ma posledný kúsok (cca. 20 km) k hraničnému prechodu berie Arkadiusz v dodávke z Gdańsku po asi len 15 minútach čakania. Na hranicu prichádzam okolo 10:00 a plán plním ako oddaný družstevník za minulého režimu.
Hraničná kontrola ide hladko a na srbskej strane je pekné parkovisko, kde môžem hľadať ďalšie diaľkové spojenia. Zhruba 20 minút poctivo skenujem parkujúce autá, avšak Turkov veľmi nevidím. Ostatní buď nejdú mojím smerom alebo moc odmietajú brať stopárov. Potom však uvidím sivý Renault, ktorého tureckosť dosahuje intergalaktické rozmery. Nielen, že je po strechu napratané rôznymi kobercami, nábytkom a kuchynským náčiním, ale vodičove fúzy, ako aj viedenská značka znamenajú jediné – je to on, bájny tvor, sılayolista, ktorý ide sám. Pri troche predstavivosti má hádam aj miesto v aute. S úsmevom, ktorý by mi nejeden Američan závidel, k nemu idem a po nemecky sa pýtam, či náhodou nejde smerom na Bulharsko a len tak mimochodom dodávam, že ja mám namierené do Turecka. Hneď ako začuje toto slovo, tak sa mu vyslovene rozžiaria oči. „Nasadni!“ hovorí a ja stále neverím, že mám asi 1 300 kilometrový stop. Po troche tetrisu s nákladom sa nám darí odpratať sedadlo spolujazdca a dokonca napratať môj ruksak do kufra. To, čo nasleduje, je bezpochyby najšialenejšia jazda celej mojej stopárskej kariéry.
Vodič má asi 60 rokov, volá sa Mustafa a už 30 rokov žije vo Viedni. Teraz je na dôchodku, ale celý život pracoval ako maliar. Pochádza z mesta Sakarya, neďaleko Istanbulu, kam má aj dnes namierené. Vo svojom rodnom meste dokonca kandidoval za starostu! Jeho žena a syn, vozíčkar, tam už sú, pretože leteli lietadlom a jemu teda zostalo odviesť náklad. Je teda rád, že sa má s kým porozprávať a skrátiť si tak dlhú cestu. Mustafa má naozaj mnoho zaujímavých filozofických postojov, myšlienok a vtipov, avšak veľa z nich sa trochu stráca v preklade. Tiež mám problém porozumieť jeho nemčine, pretože namiesto klimatizácie má na diaľnici spustené okná. Hovorí niečo o autobatérii, ale veľmi mu nerozumiem. Jeho štýl jazdy je veľmi turecký, a preto si to po srbskej diaľnici ženie rýchlosťou asi 150 km/h. Túto vlastnosť tureckých vodičov Srbi samozrejme veľmi dobre poznajú a o pár kilometrov na to na nás už čaká policajt so zdvihnutou plackou. Mustafa sa s miestnou Autobahnpolizei najprv zhovára priateľsky a hádže do nemeckej konverzácie srbské slová (ktoré mal určite možnosť sa pri maľovaní vo Viedni naučiť), ale keď sa vracia z policajného auta s potvrdenkou v ruke, tak už používa trochu inú, i keď stále srbskú slovnú zásobu. Verdikt príslušníkov znel jasne – 150 eur.
Odťah auta do Belehradu
Odľahčení o valuty pokračujeme ďalej, keď v tom zrazu spadne ručička na tachometri a všetky prístroje v aute sa vypnú. Až teraz rozumiem tomu, čo sa mi vlastne snažil Mustafa o autobatérii povedať – práve sa mu totiž vybila. Pokračujeme ďalej asi 20 kilometrov po mýtnu bránu, kde ale auto zdochne úplne… Dávam sa teda do tlačenia a pomáha mi v tom miestny policajt, ktorý veľmi nechápe, čo sa deje. Nakoniec Mustafa aspoň za tie valuty dostal od štátu nejakú službu. Na krajnici vedľa mýtnej brány mi Mustafa hovorí, že toto sa mu už stalo v Budapešti, kde strávil 8 hodín v servise, ktorý mu chcel za opravu naúčtovať horibilné čiastky. Vyriešil to tak, že zavolal kamarátovi, ktorý prišiel z Viedne a baterku mu dobil – Mustafa dúfal, že mu vydrží až do Istanbulu. V tomto momente si uvedomujem, že tento sılayolista už vlastne ide druhý deň vkuse… Situáciu chce najprv riešiť tým, že bude mávať na ostatných okoloidúcich Turkov a tí nám s autom pomôžu. Táto taktika však veľmi nefunguje, a tak dostávam za úlohu zavolať na rakúsku asistenčnú službu, aby nás odtiahli do najbližšieho servisu. Rakúšania teda fungujú o dosť lepšie a onedlho už sa vezieme v odťahovom aute do Belehradu. Toto mesto som si chcel pozrieť už dávnejšie (i keď nie na tejto ceste), ale takúto návštevu som naozaj nečakal.
Po asi polhodine vŕtania sa v aute srbskí mechanici potvrdzujú diagnózu: Mustafov Renault má zničený alternátor. Navrhnutá cena 140 eur je však relatívne vysoká, a tak sa Mustafa turecko-srbsko-nemecky púšťa do vyjednávania a celý servis obdarúva domácimi orechmi. Toto však tiež veľmi nefunguje, tak aj ja skúšam srbo-slovenčinu. Táto taktika už je o niečo úspešnejšia a Srbi nakoniec poľavujú o 20 eur, čo Mustafa s povzdychom prijíma. Pokračujeme teda ďalej v ceste, prístroje už veselo fungujú, ale chytáme belehradskú dopravnú špičku, takže nakoniec máme aj sight-seeing (jazdu krokom). Zvyšok cesty po bývalej Juhoslávii už frčíme po peknej novej diaľnici.
Tesne za hranicou v Bulharsku opäť Mustafa predvádza svoje šoférske umenie, a tak ako v Srbsku, aj bulharskí príslušníci mu to pekne zdania, i keď výšku pokuty už sa nedozvedám. Pri Sofii pomaly zapadá slnko a môj strategicko-časový plán sa tak trochu rozpadá. Mustafovi pomáham s navigáciou po novom diaľničnom okruhu okolo Sofie a v tme si začínam všímať, že jeho zrak nie je najlepší. Tomu nepomáha ani fakt, že jedno z predných svetiel na Renaulte prakticky nefunguje a druhé svieti len aby sa nepovedalo. Mustafa situáciu rieši svojsky a väčšinu cesty preto svieti diaľkovými svetlami, za čo ho Bulhari samozrejme vyblikávajú. Celá táto kombinácia spolu s faktom, že som za posledné dva dni naspal len okolo 6 hodín (pred skúškou, a potom v stane) spôsobujú, že sa z jazdy stáva celkom zvláštny trip. Napriek tomu sa snažím udržiavať konverzáciu a dávať pozor na cestu, pretože Mustafa už zjavne melie z posledného. Musím povedať, že tak, ako počas jazdy zo Sofie k tureckým hraniciam som sa snáď v aute ešte nikdy nebál (a to už som zažil aj 180-ku v 50-ke, kde inde ako v Turecku.).
Prechod do TÜRKİYE
Hodiny odbíjajú 30 minút po polnoci a pred nami konečne svieti obrovský červený nápis „TÜRKİYE“. Na druhom najväčšom hraničnom prechode na svete (po prechode Tijuana-San Diego) sa Mustafa už vo svojej domovine dozvedá, že auto do Turecka pravdepodobne nemôže priviezť na celé leto kvôli nejakým komplikovaným colným predpisom. Urputne sa preto snaží argumentovať a vyjednávať i keď tento krát už bez orechov. Ja som však tak unavený, že si na parkovisku pri aute rozkladám spacák a v celom tom hurhaji rýchlo zaspávam.
O zhruba 7:00 ráno ma budí Mustafa, ja balím spacák a pokračujeme smerom na Istanbul. Výnimku Mustafa nakoniec nevyhádal a ak bude chcieť zostať v Turecku s autom celé leto, tak ho príslušníci na výjazde z krajiny zase spoplatnia. Lacno ho tohtoročná sıla yolu veru nevyšla. Každopádne, aj Mustafa si na prechode trochu zdriemol, takže už nemám také obavy ako v Bulharsku. Po ceste ešte trochu pospávam, a tak si ani nevšímam, že pomaly vchádzame do Istanbulu – je okolo 10:00, čiže s odrátaním časového posunu mi aj so spánkom cesta trvala zhruba 28 hodín. Myslím, že ak by som sa na hraničnom prechode s Mustafom rozlúčil a pokračoval ďalej, tak by som to do 24 hodín stihol. Lenže to by som nezažil ešte jednu peripetiu. V Istanbule totiž opravujú jeden z dvoch mostov ponad Bospor a je to práve ten, po ktorom chceme ísť. Nakoniec sme 5 kilometrov po istanbulskej osemprúdovej diaľnici išli asi 3 hodiny v neskutočnej horúčave, keďže sa blížilo pravé poludnie. Tesne pred mostom Mustafa dokonca dáva rozhovor miestnej televízii, ktorý sa mi podarilo neskôr nájsť na YouTube. Zvyšok jazdy (rozumej asi 40 z 1 300 km) už našťastie prebehol normálne a s Mustafom sa lúčime na pumpe, kúsok od jeho rodného mesta za Istanbulom. Pomyslel som si: „Tak to bola teda jazda!“
Keďže však mojim finálnym cieľom nie je dostať sa len do Istanbulu, na pumpe nezaháľam a využívam miestne tradičné turecké občerstvenie – Burger King – a ich tradičné WiFi, aby som mohol dať rodine vedieť, že som už v Turecku. Reštaurácia je v budove nad diaľnicou (je to taký veľký, klimatizovaný nadchod), a tak cez okno pozorujem autá. Zrazu jedno z nich na krajnici začne horieť. Hovorím si, že v ten deň už ma asi naozaj nič neprekvapí, ale to ešte neviem, že čoskoro budem prekvapený, až príliš.
Po výdatnom obede idem za zvuku hasičských áut späť na pumpu a v ohromnom teple sa celý mastný od opaľovacieho krému staviam k výjazdu a rozmýšľam, či si spravím ceduľu Ankara alebo použijem len zdvihnutý palec. V tom vedľa mňa zastavuje Mercedes s britskou ŠPZ, vodič vystupuje a niečo hľadá v kufri. Využívam preto príležitosť a po anglicky sa ho pýtam, či náhodou nejde smerom na Ankaru. Chlap sa pousmeje a hovorí:
“Oh, I’m going way past Ankara.”
Neverím svojmu šťastiu (veď som ani nestopoval a zatiaľ sa nikoho nepýtal!) a pýtam sa, či by ma náhodou nezobral. Pritakáva a ja si sadám do klimatizovaného Mercedesu s volantom na druhej strane, ktorý je vykúpením z horúčavy. Vodič si sadá za volant a ja sa ho pýtam, kam vlastne ide.
“I’m going to my country,” chlap urobí dramatickú pauzu a dodáva, “…Kurdistan!“
Sedím ako obarený a stále neverím tomu, čo som počul. Že by sa mi takto ľahko podarilo stopnúť niekoho až do Iraku? Naviac prakticky bez čakania a po 1 300 kilometrovej jazde? Veď to mi nikto ani neuverí! Nakoniec sa ukázalo, že Barış má namierené do tureckého Kurdistanu, ale stále to je 900 kilometrový stop mojim smerom, čo je 2. najdlhšia jazda, akú som kedy stopol (po Mustafovi). Počas cesty sa veľmi nerozprávame, pretože Barış nie je výrečný človek a ani jeho angličtina nie je úplne najlepšia (i keď žije už nejaký čas v Cambridge). Namiesto toho počúvame kurdskú hudbu a ja sa kochám krásnou Anatóliou. Barış sa rozhovorí až ku koncu jazdy a spomína, že voľakedy pracoval v Líbyi za Kaddafího, čo ma veľmi zaujíma. Vtedy už však pomaly vchádzame do jeho rodného mesta Elbistan. Je jedna v noci a ja sa s Barışom lúčim. Hľadám pole, rýchlo s baterkou rozkladám stan a po troch viac-menej prebdených nociach spím ako zarezaný. Tak dobre som sa snáď v stane (v Elbistane, hehe) ešte nevyspal. Za predošlých 44 hodín som prestopoval 2 521 kilometrov cez 5 štátov.
Samuel
