Na Ukrajinu sa dá isť 2 smermi. Buď klasický cez slov. – ukr. hranice, ale to sa mi videlo dosť komplikované. Alebo cez Poľsko a ich hranice s Ukrajinou, kde to je hlavný ťah na Ľvov. Vystúpili sme teda ráno o pol 6 na pumpe a porozhliadali sa. No veľa kamionistov tam už nebolo. No tu sme mali obrovské šťastie, keď chlapík s popradskou značkou, ktorému sme hádali, že ide max. do Prešova, tak sa k nám prihovoril a opýtal, že kde ideme a my že na Poľsko a on, že do Užhorodu. Skoro nám spadla sánka. Hneď sme sa mu nasáčkovali do auta a pred 8 sme boli na hraniciach. Tu sme mali ďalšie veľké šťastie, lebo od 8 mali prestať vybavovať na pasovom, lebo mali mať odstávku, čiže sme stihli LTT. Kebyže prídeme o pár minút neskôr, tak je „prúser“.
Na ukrajinskej strane sme vymenili eura za hrivny a chlapík nás zobral do centra Užhorodu. Tu sme sa však nezastavovali, ale šli len pozrieť, kedy ide vlak do Ľvova, “kdeby neco”. Ale chceli sme ďalej stopovať. Po blúdení sme sa dostali na 4 prúdovú výpadovku na Mukačevo/ľvov. Napisali sme ĽVYV ale nikto nič. Tak sme skúsili Mukačevo, v skratke MYC. Zastavilo auto, kde bolo nejak veľa pasažierov, hneď sa mi to zdalo podozrivé. Vykľul sa z neho odvoz za prachy, čo sme odmietli. Po chvíli nám zastavilo auto, ktoré skôr vyzeralo ako funebracke. Chlapík bol pohoďák a pokecali sme čo a ako. Keďže šiel do Mukačeva, vyhodil nás na križovatke, kde sa odbočovalo na Ľvov. Tu to bolo relatívne v strede ničoho, len nejaký autoservis a na naším smerom pumpa, ale len na opačnej strane ale s veľkým priestorom na odstavenie auta po oboch stranách. Postavili sme sa na náš smer a stopovali. Aj keď bola veľká premávka, trvalo to kým nám nezastavil na cca Avii s veľkým bordelom a ak si dobre pamätám, bez bezpečnostných pásov, mladý chalan. S nim však veľký pokec nebol, lebo sme si bárs nerozumeli, ale nevadilo, lebo nás zobral až do Ľvova. Teda k prvým shopping centrom Ľvova. No odtiaľ sme zobrali tramvaj a tak sme sa predsa len dostali kam sme potrebovali.
Boli sme spokojní
V Ľvove sme ostali zo 2 dni, prespali u Couchsurfera a ten ako stopár, nám poradil ako do Kyjeva. Odporúčal nám odviesť sa busom na isté miesto mimo Ľvova, kde je odbočka priamo na Kyjev. My sme ale skúsili stopovať na výpadovke ešte z mesta. Aj keď šlo veľa aut, nikto nezastavoval. Ale ani miesto nebolo veľmi dobre. Skúsili sme aj o čosi ďalej za ohybom cesty, kde miesta už bolo o čosi viac, no ani to nepomohlo. Tak sme sa vrátili na zastávku, ktorá bola poblízku a zobrali bus na odporúčaný smer Lutsk/Kyjev.
Vystúpili v prvej dedine (križovatke) za Hamaliivkou a šli pár metrov na smer Kyjev. Ja som už vytiahol nadpis KNIB a hneď prvé auto nám zastavilo. Nešlo priamo do Kyjeva, ale naším smerom nejakých 300km. Fajnovým autom sme sa teda viezli a kecali po anglicky s prijemným chlapíkom.
Keď nastal čas odbočky, šofér nás vyhodil doslova v strede ničoho a to nebol dobrý nápad, lebo autá tu šli veľmi rýchlo a my sme museli prechádzať popri ceste. Nebola to síce diaľnica ako u nás, ale myslím, že keby šli policajti, tak by sa im asi to nepáčilo. Našťastie nešli a my sme predsa len sa dostali na cestu smerujú do Kyjeva, kde to už bola cesta prvej triedy. Auta však jazdili aj tak rýchlo a nikto nechcel zastaviť. Keďže sme boli v strede ničoho a začalo sa stmievať, nezostávalo nám veľa možnosti len pokračovať ďalej pešo popri ceste, stále otočení čelom k autám a skúšať šťastie. Prešli sme možno 3 km a pomaly sa stmievalo a už sme začínali rozmýšľať, čo bude ak nikto nezastaví. No ale opäť sa na nás usmialo šťastie a trocha zvláštny šofér nás zobral priamo do Kyjeva. Boli sme naozaj radi, lebo neviem si predstaviť čo by sme robili, ak by sa nám nikoho nepodarilo stopnúť.
V Kyjeve sme strávili opäť 2-3 dni a opäť u Couchsurfera a na cestu domov sme vyrazili v piatok. No nestopovali sme, ale chceli sme vyskúšať vlak, keďže ich obchádza chýr. Tiež sú naozaj lacné, dá sa vyspať a veľmi nám vpadli vhod aj v kontexte nášho plánu. Len dodám, že bolo ďalším zážitkom nimi cestovať a dobre bolo.
Ráno sme vystúpili v Ľvove a tu sme potrebovali nájsť bus do Medyky, čo je peší hraničný prechod. Nastal menší problém nájsť ho, lebo tie ich označenia.. ale parťáčke sa to podarilo a už sme cestovali s kopou ľudí. Vychádzajúce slnko sľubovalo pekný den a o možno úspešnejší stop domov. Ešte na hranici nás chceli previ
esť autami, no najmä kvoli tomu, aby mohli legálne previesť nejaké tie cigarety navyše. My sme však chceli prejsť pešo, aby sme nemuseli dlho čakať. No, keď sme došli na poľské pasové, stála tam veľká horda ľudí. To sme boli nadšení.. Aj keď som si všimol, že sú nejak odlíšené vstupy a priebežne púšťajú nejakých prichodiacich, pričom väčšina Čaka. Nedalo mi to a spýtal som sa okolostojacich, no len nejak neurčito zareagovali. Tak som sa predral k pohraničníkom a ukázal pas EU. Tí ma hneď poslali k dverám s nápisom EU a tak sme nemuseli dlho čakať. To mi odľahlo a bol som rád, že v tej EU predsa len sme… Kontrola prebehla rýchlo a už sme boli na poľskej strane.
Tu však nastal ďalší problém, lebo popri ceste stáli Ukrajinky a ponúkali cigarety, tým pádom ném zavadzali pri stopovaní. Preto sme museli šľapať ďalej. Cestou sme už stopovali, ale nikto nič. Až pri odbočke/vjazde z poľskej dediny nás zobral miestny šofér do Przemysla. Tu sme na dlhšie zakápali, lebo do Sanoku to bolo dlhšia trasa. Stali sme na výpadovke, pri akejsi pumpe, ale nikto nič. Po čase ale nám predsa len zastavili, aj keď nás nezobrali priamo do Sanoku, podarilo sa nám dostať aspoň do polovice cesty. Už presne neviem kde nás vyhodili ale takmer okamžite sme pokračovali priamo do Sanoku. Odtiaľ to bol ďalší ťažký pôrod. Aj keď sme boli na výpadovke – ideálnej ceste prvej triedy, kočka ako spoločníčka, pekný deň, trvalo, kým nám zastavili na ceduľu Krosno. My sme však chceli isť len na križovatku v Miejsce Piastowe, kde sa odbočuje na Duklu a SVK. Chalanisko nás vyhodil, kde bolo treba a postavili sme sa na cestu smerujúcu na Duklu a Slovensko. Tu som vytiahol ceduľu SVK, ale dúfal som, že nás možno zoberú Slováci alebo nejakí kamionisti priamo do Prešova. Zastavili nám síce krajania ale tí nás s zobrali len o 2-3 dediny za hranice, kde odbočovali. No ale hlavne bolo, že sme boli späť na Slovensku.
Postavili sme sa na ceste pri motoreste a skúšali stopovať. Aj keď bola sobota, kamionisti celkom jazdili. Rozmýšľal som o značke SK – Svidník, ale to som bral ako poslednú možnosť, lebo zo Svidníka sa zle stopuje, keďže samotné mesto už diaľková doprava obchádza a miestni veľmi neberú. Preto som preferoval PO – Prešov a hlavne na kamionistov sme skúšali túto značku. I podarilo sa a poľský trucker, smerujúci do Turecka nám zastavil. Opäť sme nenútené pokecali a za hodku cesty sme došli do Prešova. Vyhodil nás na mieste oproti hyperTescu, kde väčšinou stopujem na Košice, resp. kde sa dá stopovať aj na Maďarsko. Blízko je aj autobusová a železničná stanica. Tu sme sa s parťáčkou Michaelou už len rozlúčili a šla na vlak a ja na bus.
Túlavý Vlk
