Pri jednom mieste ešte neďaleko Elbistanu , kde stopujem, sa so mnou po nemecky dáva do reči sympatický starček, na ktorého meno si už nespomínam. Celkovo, východné Turecko je plné bývalých gastarbeiterov, ktorí si v pokoji hôr užívajú príjemné nemecké dôchodky a nemčina je tu preto veľmi užitočným jazykom. Starček hovorí, že skoro 40 rokov pracoval v Dortmunde a že tam má doteraz deti a vnukov. Spomína, že mu nedávno umrela žena a rozprávame sa o živote. Spoločnosť oceňujem pretože na ceste je minimum áut.
Dodnes som však nepochopil, čo vlastne starček v opustenej búdke na križovatke s poľnou cestou do hôr robil. Pokiaľ na poľnú cestu išlo nejaké auto, tak vždy zastavilo, so starčekom prehodili pár slov a išli ďalej – starček potom občas niekam zavolal. Mám trochu podozrenie, že dával pozor, kto ide do dedinky v horách kam viedla poľná cesta a že dedinka asi nebude tak úplne obyčajná. Je to totiž oblasť, kde pôsobí kurdský odboj, ktorý turecký režim považuje za teroristov.
Z Elbistanu sa dostávam k zhruba 270 kilometrov vzdialenému jazeru Hazar. Po večernom kúpeli v jazere opäť stanujem, tentokrát na kopci s neskutočným výhľadom na jazero a okolité hory. Ráno ešte dokupujem zásoby vody a pomaly idem na výpadovku, keď v tom ma zbadá miestny majiteľ reštaurácie a pýta sa odkiaľ som. Dáme sa do reči a ja oprašujem (lámanú) turečtinu, pretože prevádzkar po anglicky ani nemecky nevie. Nakoniec dostávam raňajky na účet podniku a teším sa, že turecko-kurdská pohostinnosť sa od mojej poslednej návštevy stále nezmenila. Po rozlúčení sa s hostiteľom stop trochu nejde, čo je vo východnom Turecku nezvyklé. Čakanie hodinu a štvrť sa však nakoniec vypláca, pretože mi zastavuje mini-bus, ktorý to má namierené až do 200-kilometrov vzdialeného mesta Batman (fakt, vygooglite si to). Nechápem, čo je to vlastne za mini-bus, pretože odo mňa peniaze nechce, okrem vodiča je tam ešte pár detí, ktoré vyzerajú ako jeho rodina, ale pred mestom Batman už normálne naberá pasažierov ako tzv. dolmuş (prímestský autobus).
Po krátkej prestávke na WiFi a obed (fantastické pide, čiže turecká pizza) v slávnom meste Batman sa dvoma krátkymi stopmi dostávam do môjho dnešného cieľa, mestečka Hasankeyf. Príbeh tohto miesta s 3 800-ročnou históriou a skoro tisícročným mostom, po ktorom pravdepodobne šiel už Marco Polo, je modernou tragédiou. V blízkej budúcnosti ho má totiž zničiť megaprojekt priehrady na rieke Tigris (dnes je Hasankeyf už nadobro pod vodou) a s ním zaniknú nielen domy miestnych obyvateľov, ale aj neskutočný komplex jaskynných obydlí. Mestečko som vždy chcel „pred potopou“ navštíviť a konečne sa mi to darí s partou študentov z Batmanu. Popíjame čaj a užívame si západ slnka nad starodávnymi piliermi mosta. Citadela a jaskynné domy sú však už za mohutnou betónovou stenou a idylku rušia všadeprítomné buldozéry.
Keď sa študenti dozvedajú, že chcem spať pri rieke v stane, protestujú a nakoniec sadáme naspäť do auta a študenti sa pýtajú miestnych na najbližší kemp. Po rozpačitej odpovedi ideme kúsok za mesto, kde je pri rieke niečo, čo vyzerá ako reštaurácia s výlučne vonkajším sedením. Študenti sa kurdského majiteľa pýtajú, či si na jeho pozemku môžem postaviť stan. Majiteľ si ma premeria a nakoniec prikývne, ale predtým ešte všetci povinne posedíme pri čaji a vodnej fajke (samozrejme na účet podniku). Napokon sa lúčim so študentmi, ktorí sa vracajú do Batmanu. Majiteľ reštaurácie sa venuje oslave narodenín, pre ktorú si zjavne nejaká rodina celú reštauráciu prenajala, a ja sa presúvam k rieke, aby som si na majiteľovom pozemku vedľa reštaurácie postavil stan. Už pomaly rozkladám spací vak, keď na mňa z reštaurácie kričí majiteľ. Keďže vôbec nerozumiem, čo sa mi snaží povedať, posiela za mnou anglicky hovoriaceho oslávenca.
“Mister, here not good for čádoř [stan],” kýva hlavou pán v obleku a ukazuje na miesto trochu bližšie rieke.
“Scorpion don’t come here,” vyhlási, keď stan s hrôzou presúvam.
Teraz už ležím vo vaku a zaspávam, keď tu znova počujem, že na mňa volá majiteľ. Dúfam, že mi neoznámi, že sú tam pre zmenu kobry a tentokrát už radšej idem osobne do reštaurácie. Na moje prekvapenie so mnou nechce hovoriť majiteľ, ale policajt v civile, s ktorým som sa už pred tým pri čaji trochu bavil a ktorý je synovcom oslávenca.
Stroho hovorí: “Samuel, don’t afraid!”
Vzápätí vytasí služobnú zbraň a niekoľkokrát vystrelí do vzduchu. Po prvotnom šoku si uvedomujem, že to je vlastne len bežná súčasť tureckých a kurdských osláv a trochu si želám, aby ma tiež nechal vystreliť. Príležitosť som však premeškal, pretože pištoľník už zbraň dáva naspäť do puzdra. Poďakujem za upozornenie a cestou naspäť k stanu dúfam, že už sa viackrát vracať nebudem a že oslavné salvy už na dnes stačili (strieľal totiž ponad rieku).
Horúce slnko a nedýchateľný vzduch v stane nasvedčujú tomu, že si ma napokon škorpióny ani zablúdená oslavná guľka nenašli, takže som sa dožil rána. Majiteľ reštaurácie mi so širokým úsmevom želá dobré ráno a ukazuje na stôl, kde sú pripravené raňajky. Spoločne sa teda najeme a ja sa snažím vysvetliť, kam mám namierené. Hrdo ukazujem víza do Turkmenistanu (ktorý navštívim po Iraku a Iráne). Vízam turecky hovoriaci Kurd rozumie, pretože používajú veľmi podobný jazyk (asi ako slovenčina a poľština). Opatrne sa ho pýtam aj na to, čo bude robiť po potope, pretože celý jeho pozemok a reštaurácia budú v zaplavenej oblasti (podľa Google Earth je toto konkrétne miesto hlboko pod vodou). Majiteľ sa uškrnie, ukáže smerom na kopec, kde pre nich turecká vláda na ich dlh (!) postavila nové domy, naznačuje fajčenie a hovorí: „marihuana…“ Tragédia tohto mestečka spočíva nielen v zničení historického miesta a domovov ľudí, ale aj v strate zamestnania. Väčšina ľudí tu, tak ako majiteľ tejto reštaurácie, totiž žije z turizmu a ten zaplavené údolie lákať veru nebude.
Precvičujem si ešte zopár kurdských fráz, ktoré som si našiel na internete a Kurd pritakáva, že naozaj znamenajú to, čo si myslím. Po kurdsky mu teda veľmi pekne poďakujem za pohostenie a vydávam sa na posledný stopovací deň po tureckom Kurdistane. Aj rieka Tigris totiž napovedá, že Mezopotámia naozaj nie je ďaleko.
Ako prvý mi ráno zastavuje vodič odťahovej služby a ja začínam mať pocit deja vu. Vodič je veľmi priateľský, hovorí slušne po anglicky a všeobecne pôsobí veľmi vzdelaným dojmom. Bavíme sa o všetkom možnom a po ceste ma v horách pozýva na ayran, ktorý predávajú v stánku vedľa cesty. Podľa počtu áut je naozaj populárny. Každý správny návštevník kebabových občerstvení vie, čo je to ayran. Ak by však náhodou niekto tieto ustanovizne nenavštevoval (prípadne, ak by vaše miestne ustanovizne nespĺňali kritéria poriadneho kebabu), tak len dodám, že ayran je veľmi rozriedený slaný jogurt, ktorý sa pije ako nápoj k jedlu. Čerstvý ayran zo stánku je však iná liga oproti tomu v tégliku od kebabistu u nás. Tento mal dokonca mätovú príchuť. Jazda po krátkej prestávke pokračuje ďalej a pomaly sa ocitávame v meste Midyat, kam má vodič odťahovky namierené. Blízkosť Iraku nepochybne pripomína spôsob tankovania z kanistrov vedľa cesty. Miestni kamionisti si takto privyrábajú a z Iraku si vždy dovezú plnú nádrž, keďže tam benzín stojí menej než pitná voda.
Vodič ma však prekvapuje a hovorí, že mi chce v Midyat ešte niečo ukázať. Rozmýšľam, čo to asi bude, keďže sa z mesta začíname trochu vzďaľovať. Napokon zastavíme pri mohutnej kamennej bráne s veľkým nápisom „Kláštor sv. Gabriela“. Je to najstarší kláštor Sýrskej pravoslávnej cirkvi na svete a na tomto mieste je už od čias, keď sme sa my ešte ponevierali niekde po Ukrajine, teda od roku 394 n. l. Táto oblasť je domovom najstarších kresťanských komunít. Návštevu kláštora, o ktorom by som inak ani nevedel, nekončíme inak, než posedením pri čaji. Napokon ma vodič odťahovky, ktorého meno mi stále uniká, odváža na výpadovku z mestečka a ja mu po kurdsky ďakujem za skvelú exkurziu.
Od irackej hranice ma delí už len necelých 140 kilometrov, stop ide relatívne hladko a skoro každá z jázd sa končí pozvaním na čaj. Jeden z posledných tureckých stopov sa dokonca končí u majiteľa reštaurácie, ktorý ma hostí nielen čajom, ale aj dobrou polievkou a mojou obľúbenou baklavou (kto nevie, čo je baklava, nech túto osudovú chybu čo najskôr napraví). Využívam poslednú možnosť stabilnej WiFi, volám domov, že už som skoro v Iraku a z reštaurácie sa pozerám na turecko-iracko-sýrske trojmedzie. Tesne pred hranicou ma vyhadzuje kamionista, ktorý sa musí zaradiť do dlhokánskeho radu kamiónov, ktoré čakajú na preclenie (hovorí, že to môže trvať aj niekoľko dní). Vyberám sa preto peši k prechodu, keď v tom vedľa mňa zastavuje auto a vodič mi ukazuje, nech naskočím. Nakoniec sa teda posledný stop v Turecku stopol sám. Na samotnom prechode už je slušný chaos a hluk. Podľa všadeprítomných ponúk na lacný benzín a tovary rôzneho druhu sa tu pašovaniu naozaj darí. Ponuky odmietam a prichádzam k prvému okienku. Odtiaľ po chvíľke vybieha statný Turek s nápisom „GÜMRÜK“ [clo] a hovorí vetu, ktorej dokonca aj ja rozumiem:
“Arabasız yok, abi!” (Bez auta nie, kamarát!)
Príslušník colnej správy je však ochotnejší, než sa na prvý pohľad môže zdať a tak sa prihovára čakajúcemu vodičovi auta s irackou ŠPZ-kou. Vodič si ma premeria od hlavy po päty a nakoniec ukazuje, nech sa posadím. V aute sú traja kamaráti z Duhoku (neveľkého mesta na severe Kurdistanu), ktorí sa vracajú z dovolenky v Antalyi. Turecko je totiž jednou z mála krajín, do ktorej ich s irackým pasom vôbec pustia. Pomaly prechádzame kontrolami na tureckej strane a ja sa čudujem, že sa o mňa vlastne nikto veľmi nezaujíma. O tomto prechode som si totiž vypočul a prečítal hrôzostrašné historky (je to práve ten prechod, na ktorom boli zatknutí Česi, ktorých len nedávno prepustili z tureckého väzenia za podporu Kurdov). Nakoniec už počuť len zvuk pečiatok a my prekračujeme most ponad vyschnutú rieku. V diaľke už vidím veľkú čierno-bielo-červenú zástavu s výrazným zeleným nápisom „Alláhu akbar,“ ktorý tam dal v 90. rokoch Saddám Husajn, keď bol ešte pri sile. Vedľa vlajky je búdka, v ktorej stojí prvý vojak s nápisom „Pešmerge“ čo predstavuje kurdské obranné vojsko. Okoloidúce autá pomaly púšťa ležérnym mávnutím, keď však uvidí na zadnom sedadle mňa, zmení výraz a nasmeruje si to priamo k nám.
Samuel
